Satiterapie je integrativní psychoterapie, vedoucí k všímavému, uvědomělému prožívání, které je zakotveno v tělesné skutečnosti. Na této bázi potom pacient sám přichází k poznání, které léčí, získává vhled do jader své patologie a odkrývá své sanační možnosti.
V termínu na jaře 2014 se v Brně uskuteční kurz - Tělesně zakotvené prožívání - Focusing I.. Šance pro zájemce o vstup do individuálního výcviku [ více ]
V nakladatelství Albert vyšla kniha Mirka Frýby "Psychologie zvládání života - aplikace metody abhidhamma". Více informací o knize zde.
Mirko Frýba

O satiterapii:

01  Co je satiterapie?

02  Základní principy

03  Satiterapeutické postupy

04  Všímavost

05  Satiterapie a meditace všímavosti a vhledu

06  Ukázkové kazuistiky a techniky

Kontakty:

Atelier Satiterapie, Lužánecká 4A, 602 00 Brno
tel.: 773 698 081, email: kurzy@satiterapie.cz



Spřátelené webové stránky:

01  www.psychoterapie-brno.cz

02  www.psycholog-hytych.cz

03  www.karelhajek.org

04  www.cestazkruhu.cz

05  Psychoterapeutické centrum Lávka

Weby partnerů:

01  www.hledajici.cz

Vzájomný vzťah meditácie
satipatthána-vipassaná a satiterapie

Martin Prodaj

Na meditačných zásedoch sa občas učitelia zmienia o tom, že existuje satiterapia, terapeutický smer ktorý využíva pri svojej práci abhidhammické princípy. Prirodzené potom je, že sa meditujúci pýtajú na satiterapiu. Pravdou je, že tu ešte stále existuje informačný nedostatok týkajúci sa tejto témy a preto by tento článok mal prispieť k zaplneniu tohoto informačného vákua.

Od roku 1992, keď sa začali organizovať systematické výcviky v satiterapii sa už aj medzi meditujúcimi nájde dosť satiterapeutov, čo je dané okrem iného tým, že jednou z podmienok zaradenia do výcvikovej komunity je absolvovanie meditačného zásedu. A tak sa tu postupne vytvára komunita ľudí, ktorí k svojmu úžitku využívajú aj meditačné postupy aj princípy satiterapie. Prirodzene oboje na inom poli pôsobnosti. Na poli vlastného rastu a na poli pomoci druhým, i keď to samozrejme nie je možné striktne oddeliť.

Napriek tomu, že meditácia pomáha mierniť utrpenie, niekedy je dobré tento proces podporiť aj aktivitami, ktoré presahujú rámec meditačného zásedu. Mám tu na mysli psychologickú resp. psychoterapeutickú podporu, prípadne spracovanie meditačných zážitkov. A ako lepšie spracovať svoje problémy, ktoré sa objavujú v meditácii ako terapeutickým systémom, ktorý využíva rovnaké princípy ako meditácia.

Už samotné slovo sati je dobre známe snáď všetkým účastníkom meditačných zásedov. Páli slovo, ktoré by sa dalo preložiť ako všímavosť a ktoré označuje kľúčovú schopnosť mysle pri meditačnom pokroku je aj odpoveďou na otázku čo satiterapia vlastne je. Satiterapia teda v krátkosti je liečba alebo terapia všímavosťou. Môžeme ju tiež definovať ako integrativní psychoterapeutický smer vedúci k všímavému zakotveniu v telesne prežívanej skutočnosti. V rámci na osobu zameraného prístupu (C.Rogers) integruje techniky psychodrámy (J.L Moreno) pre terapeutické spracovanie acting out a focusingu (E.Gendlin) pre terapeutické spracovanie acting in.

Odkiaľ sa tu však satiterapia vzala a kto za ňou stojí? Za samotný počiatok satiterapie sa dajú považovať postgraduálne kurzy tzv. Einsichtstherapie (označenie používané pre satiterapiu v sedemdesiatych rokoch), ktoré sa odohrávali s podporou Theodora Spoerri na Psychiatrische Poliklinik der Universität Bern v rokoch 1971-1975, ktorých autorom bol Mirko Frýba teraz ctihodný Kusalananda. V tej dobe bol prevedený výskum, ktorý preukázal účinnosť satiterapie. (Frýba 1971, 1978)

Za počiatok satiterapie u nás je možné považovať kurzy Zakotveného prežívania - Focusing, Prieskumu psychotopu a samozrejme predovšetkým Úvod do satiterapie. V roku 1994 bola otvorená prvá satiterapeutická komunita. V tomto roku 1999 beží už komunita tretia, ktorá pripravuje ďalších budúcich satiterapeutov. teoretické podklady satiterapie sú zhrnuté v knihe Psychologie zvládání života (Frýba 1996), encyklopedicky krátko je satiterapia popísaná v štandardnej učebnici Základy psychoterapie (Kratochvíl 1997).

Spomenul som že satierapia integruje rôzne západné psychoterapeutické smery, čo je však pre satiterapiu špecifické je to že využíva paradigmy a matice Abhdidhammy, čím má tiež spoločný cieľ z meditáciou satipatthána-vipassaná. A týmto cieľom je mierniť utrpene. Ked ale budeme brať v úvahu konečný cieľ meditačného snaženia, je ním dosiahnutie Nibbány. Satiterapia, ako terapeutický smer, si nekladie takéto vysoké ciele a nechce svojho klienta priviesť k Nibbáne (i keď by možno stálo za myšlienkový experiment predstaviť si čo by sa stalo keby bol Buddha satiterapeutom). Cielom satiterapie je mierniť utrpenie v rámci psychoterapeutického vzťahu, povedzme pri klientovej neschopnosti zvládať bežné životné problémy napr. v práci, vzťahoch.

Satiterapia pracuje s emocionálnym prežívaním a na zážitku založenom poznaní, rovnako ako aj s vôľovým rozhodovaním a zmysluplným, cieľavedomým jednaním. Satiterapeut vo svojej práci využíva postupy, ktoré klienta dokážu priviesť k povšimnutiu si vlastných pocitov, emócií a vnútorných stavov. Vedie klienta od heterochtónneho k autochtónnemu jednaniu a to na základe vhľadu získavaného v priebehu terapie. Tam však jeho práca nekončí, pretože prežívanie, ktoré nie doprevádzané poznaním často vedie k utrpeniu. Múdrosť (paňňá) znamená byť schopný používať autochtónne poznanie pri zvládaní konkrétnych životných situácií. Získanie nadhľadu a emancipácie od patológie, to je ciel satiterapie. A práve naplnenie tohoto cieľa umožňuje klientovi sa následne slobodne rozhodnúť ako bude jednať. Nie je to len chovanie, kedy som otrokom svojich pudov a popudov, ale je to jednanie, ktoré zo skutočnosti vychádza a ku skutočnosti sa opäť vracia. Inými slovami povedané, v satiterapii sa neberie do úvahy len jednanie zvlášť alebo kontakt z vlastným prežívaním, ale rovnaký dôraz sa kladie na všetky tri úrovne prežívanie - poznanie - jednanie, čím je vzatá v úvahu celá osobnosť človeka v jeho premenlivosti okamih za okamihom.

Satiteraput pozná etiku Dhammy a rozumie psychologickým princípom, ktoré poukazujú na súvislosti medzi výsledným zažívaní šťastia alebo utrpenia a motívmi predchádzajúceho jednania, ktoré spôsobuje tieto výsledky. Sám sa teda neriadi žiadnymi heterochtónnymi náboženskými prikázaniami ani morálkou diktovanou spoločnosťou, teda tým čo je obecne považované za dobré alebo zlé. Pomáha vo svojej práci druhým aby na základe autochtónneho poznania rozoznávali vlastné etické a neetické jednanie. Neetické v abdidhammickej terminológii zhubné, je jednanie, ktorým si pôsobí utrpenie sebe aj druhým, etické (kusala=doslova:zručné) je vždy blahodárne a vedie ku šťastiu. Pokiaľ by sme mali operacionálne definovať etické a neetické, tak etická bude každá myšlienka, každé slovo a každý čin ktorý je motivovaný láskavosťou, štedrosťou a múdrosťou. A zase na druhej strane bude neetické to čo je motivované chtivosťou, nenávisťou a zaslepenosťou.

Takto prakticky využívaný princíp eticko-psychologickej determinácie prežívania (kamma-vipáka), v satiterapii vysvetľuje tiež etiopatogenézu jednotlivých problémov. Patológia je determinovaná jednak konkrétnymi obsahmi, jednak ale tiež mechanizmami vzniku, ktoré je nutné poznať pre účely odstránenia problému. Etický aspekt mechanizmu vzniku je možné v krátkosti vyjadriť takto: Neetické postoje znetvorujú chtivosťou alebo nenávisťou prežívanie tak, že osoba vníma skutočnosť deformovane a nepresne. Z takto deformovaného prežívania je odvodené chybné poznanie, ktoré vedie k nezručnému, nešikovnému a neblahodárnemu jednaniu. Keď je jednanie nezručné (akusala), je zároveň neetické tým, že spôsobuje ďalšie utrpenie ako jednajúcemu, tak aj jeho jednaním postihnutým osobám.

Satiterapia čerpá naviac aj z výskumu tradičných aplikácií abhidhammy v orientálnych liečebných metódach. Najvýznamnejší z nich, liečebný rituál Tovil, používaný na Šrí Lanke bol analyzovaný švajčiarskou psychologičkou Beatrice Vogt ako súhra zručností a dôvery v rámci chráneného pracovného prostredia prastarej buddhistickej psychoterapie (Vogt 1991,1999).

Tradičná psychoterapia na Srí Lanke, ktorá je doposiaľ používaná prevážnou väčšinou obyvateľstva, je organicky začlenená do tamnej buddhistickej kultúry, ktorou je zároveň nesená aj vymedzená. Toto kultúrne vymedzenie podriaďuje psychoterapiu princípom etiky, všímavosti a radosti, ktoré sú vlastné miestnej tradícii. Autorka však tiež vysvetľuje transkulturálne použiteľné princípy metódy Tovil a zdôrazňuje, že je predovšetkým dôležité:

1) vedomé vylúčenie reálnych etických následkov pacientovho jednania tým, že je mu daná možnosť prakticky preskúmať zdravé (kusala) i patologické (akusala) spôsoby zvládania života v rámci "magického" protektívneho prostredia (kammatthána),

2) ako protipól pasívneho prijímania terapeutovej liečby je nutná pacientova vlastná snaha a aktívne učenie, ktoré je motivované priamym zážitkom polarity utrpenia (dukha) a šťastia (sukha),

3) ako významný faktor terapeutického pokroku pôsobí sila stále jemnejšieho prežívania radosti (píti) (Vogt, 1999, In.: Frýba 1993).

Všetky hore uvedené princípy pochádzajú z Buddhovho učenia a sú samozrejme využívané aj v satiterapii. Ich aplikácia je v satiterapii ale podriadená skutočnostiam našej kultúry.

Satiterapeutom sa väčšinou stáva psychológ, psychiater, pedagóg či lekár, ktorý sa snaží svoju prácu obohatiť o iný rozmer. Všetky vyššie spomenuté profesie prichádzajú do styku s ľuďmi a snažia sa im nejakým spôsobom pomáhať. A čím viac nástrojov a metód má pomáhajúci k dispozícii tým lepšie. Dôležitejšia než znalosť pojmov akademického poznania je získanie zručností, ktoré sa prejavujú v satiterapeutových „skutkoch“, teda vo vytváraní skutočnosti.

Schopnosť naučiť sa rozlišovať medzi slovom a skutočnosťou je ďalším spoločným menovateľom pokroku v meditácii aj v satiterapii. Skutočnosť prežívania však klientom na začiatku terapie nie je rozpoznávaná a preto má satiterapeut funkciu pomocníka, ktorý dáva priestor k tomu aby sa klientova všímavosť rozvinula a on začal rozlišovať, čo CÍTI a čo si o svojom prežívaní MYSLÍ. Niekedy totiž rozdiel medzi mysleným a cítením nie je zjavný, čo sa môže prejaviť tým, že si klient "myslí, že má nejaký pocit".

Satiterapeut k tomu využíva svojich vedomostí a zručností získaných vo výcviku, aby dokázal narafičiť podmienky tak, aby sa skutočnosť, ktorá zjavnou nie je, sa zjavnou stala. Napomáha klientovi v práci z obsahmi mysle tým, že ho neustále vzťahuje ku realite (napríklad komentovaním, teda označovaním či už verbálnym alebo neverbálnym, toho čo práve robí alebo hovorí) a dáva pozor, aby tam nevzniklo asociačné zamotanie sa do obsahov a racionalizácií. Teda terapeut v tomto prípade plní akúsi funkciu externého komentátora. Toto komentovanie skutočne prebiehajúcich procesov je dobre známe všetkým meditujúcim, pretože pri inštrukcii satipatthána-vipassaná si každý tieto procesy komentuje sám ako sekundárne meditačné predmety.

Všímavé zakotvenie vedomia v prežívaní skutočných procesov tela a neskôr tiež mysli - nevylučuje používanie pojmov a predstáv, teda SLOVA. V satiterapii sú ale pojmy a predstavy len nástrojmi pre spracovanie skutočnosti. Výrazné nahliadnutie do paradigmy slovo - skutočnosť by sme mohli označiť aj ako vhľad.

Keď už hovorím o vhľadoch, v satiterapeutickej práci asi ťažko privediem klienta na úroveň vedúcu do Nibbány (lokutara vipassana) kde by mohol uskutočniť meditačný stupeň poznania vipassana-ňána. Vediem ho však ku psychologickým vhaľadom do životných udalostí (lokija vipassana) pri ktorých je dôležitá práca s obsahmi mysle.

V rámci meditačného výcviku je práca s obsahmi označovaná ako práca s terciárnym meditačným predmetom. Takým terciárnym meditačným predmetom sa môže stať opakujúca sa situácia sporu s partnerom, konflikty z rodičmi, neúspechy v zamestnaní, strach pri konkrétnych činnostiach a pod. Veľmi pekne sa tu dá použiť ono známe Mirkovo prirovnanie terciárneho predmetu k histórii hradu ("plávate v kajaku, na jednej strane je lúka, na druhej strane je hrad a vy sa rozhodnete sa na ten hrad pozrieť...."), treba však vedieť kedy som ešte na prehliadke hradu, kedy už analyzujem históriu hradu a kedy sa už začínam zaujímať o to, čo sa deje v podhradí. Nie vždy sa však toto rozlíšenie podarí. Existuje tu riziko, že sa meditátor do obsahov zamotá, stratí sa v nich, nechá sa nimi zaplaviť, čím sa znemožní celá meditácia a tým aj pokrok vo vhľade (to je aj dôvod prečo sa všeobecne takáto práce na zásede neodporúča). Pokiaľ sa meditujúcemu darí usekávať obsahy, predstavy, asociácie, je tu možnosť pokroku vhľadu.

V satiterapii je tu však satiterapeut, ktorý napomáha spracovaniu týchto obsahov tým, že ich s klientom konkretizujú (môže o tom hovoriť, môže pocit namaľovať, vyjadriť pohybom, dramaticky prehrať určitú situáciu, ako to bolo "tam a vtedy"). Takáto konkretizácia vyvoláva v klientovi opäť pocity, ktoré sú reálne a vedú k porozumeniu takto vyvolaného prežívania. Tento postup má za následok psychoterapeutickú zmenu celej osobnostnej triády prežívanie - poznanie - jednanie.

Tu vidím pomoc satietarpie meditujúcim. Jednak je tu možnosť, že meditujúci môže spracovať svoje meditačné zážitky s niekým, kto sa v týchto zážitkoch vyzná .Tak napr. meditácii sa mi objaví nejaká ľútosť, nechcem však s ňou pracovať a tak si to označím ako ľútosť s tým, že sa po skončení zásedu v terapii k tomuto pocitu vrátim. Potom v spolupráci zo satiterapeutom si vybavím toto pomenovanie a pocit, ktorý sa môže "rozbaliť" na určitú konkrétnu situáciu, ktorá sa objavila v minulosti a ktorá sa opakuje a môžem ju v terapii pochopiť, prijať ju tak, aby sa prežívanie tej situácie zmenilo.

Cieľom satiterapie je mierniť a prekonávať utrpenie tým, že riešime problémy a učíme sa nové riešenia pre zvládanie života. Cieľom meditácie satipatthána je nácvik všímavosti a ostatných schopností za účelom emancipácie od svetských záležitostí. Motiváciou pre meditáciu má byť predovšetkým záujem o rast osobnosti a kultivácia šťastného života. Motiváciou pre psychoterapiu je zbaviť sa problémov z minulosti alebo zo súčasnej krízy.

Satiterapia pomôže, pokiaľ je niekto v akútnej psychickej kríze. V tejto situácii je samozrejme nevhodné ísť na meditačný zásed. V kríze sa nedá naučiť metóde, a aj pre skúseného meditujúceho je to potom ďalšia záťaž a niekedy prežívanie človeku nedovolí, aby už osvojenú metódu praktikoval.

Práve satiterapia takého človeka môže na zásed pripraviť. Je tu teda viditeľná akási previazanosť, ktorá dáva spojenie meditácie zo satiterapiou: krízová intervencia - terapia - príprava na zásed - zásed - spracovanie meditačných zážitkov. Je len škoda že zatiaľ málo meditujúcich túto možnosť využíva, čo je možno dané aj tým, že ani neviem kto všetko sa satiterapiou zaoberá a čo nám kto môže ponúknuť Myslím si však, že tieto informačné medzery budú čoskoro zaplnené./Viď adresár/. Tým sa tiež naplní jeden z hlavných zámerov Mirka Frýbu, vytvoriť terapiu, ktorú by mohli využiť meditujúci a v nej si spracovať svoje meditačné zážitky bez rizika že bude poškodený psychológom alebo psychiatrom, ktorý nepozná súvislosti z meditáciou. Z tejto stati sú tiež zjavné rozdielne role jednak satiteraputa a jednak meditačného učiteľa.

Meditačný učiteľ je v pôvodnom Buddhovom učení kamthána dájaka - darca pracoviska, ktorý vedie svojich žiakov tým, že ich učí pomocou inštrukcie metóde. Dhamma je teda v Buddhovom učení dar, ktorý Buddha a ďalší učitelia až dodnes odovzdávajú zdarma. Metódou Dhammy potom meditujúci sám kultivuje svoju myseľ a lieči svoje utrpenie. Úlohou meditačného učiteľa však nie je práca z psychickými obsahmi žiakov - psychoterapia. A tu je teda satiterapia ako platená služba a satiteraput, ktorého si ktokoľvek môže najať na usporiadanie sveta vnútorného, podobne ako si napr. architekta najímame na usporiadanie sveta vonkajšieho.

Satiterapia aj Dhamma miernia utrpenie. To je ich základný a spoločný cieľ a účel. Miernia utrpenie nielen v mojom živote ale ponúkajú prostriedky ako mierniť utrpenie druhých. Pretože ako všetci dobre viete, keď je dobre mne, môže ľahšie byť dobre aj druhým okolo mňa a keď je dobre druhým je lepšia možnosť, že bude dobre aj mne.

Mettá, Martin Prodaj

Použitá literatúra:

1. Frýba, M, Principy satiterapie, Atelier Satiterapie, Velká Bíteš, 1993
2. Frýba, M, Psychologie zvládaní života, Masarykova univerzita Brno, 1996
3. Kratochvíl, S, Základy psychoterapie, Portál, 1997